Chodíš mimo turistickú značku?

Slovensko je popretkávané zhruba 15000 kilometrami chodníkov na ktorých svieti turistická značka. Mimo národných parkov a prírodných rezervácií je možné legálne z takého chodníka odbočiť. Čo by sme však pri týchto odbočkách mali rešpektovať a akými zásadami sa pri nich riadiť tak, aby sme navštívené miesta našli v neporušenom stave aj nabudúce?

Každý má právo na vlastnú zodpovednosť a nebezpečenstvo vstupovať na lesné pozemky. Zákon o lesoch č. 326/2005 Z. z. jasne definuje, čo návštevník smie a naopak. Áno, ako zanietenci turistiky a bushcraftu môžeme mať na to názor, hlavne pokiaľ ide o bivakovanie, či kladenie ohňa. Vzhľadom na danú situáciu je to však nateraz všetko, čo môžeme. Pokiaľ ide o samotný vstup a pohyb v lese, mali by sme, naopak, svojim konaním ísť aj nad rámec zákona a riadiť sa pár zásadami, ktoré explicitne nevyžaduje:

1. Pohybuj sa po trvácnom teréne

Vydať sa aj mimo turistickú značku v túžbe objaviť krásne miesto, pozorovať vtáky, či hľadať huby je v poriadku. Mali by sme pritom dbať, aby sme sa pohybovali v teréne trvácnom. Čo to znamená? Ide o chodníky, ktorých podklad je kamenistý, skalnatý, alebo ho tvorí piesok, či šotolina – teda taký kde je predpoklad, že náš pohyb nezanechá dlhodobé stopy a príroda sa s nimi nebude musieť pasovať mesiace.

Problematický je hlavne pohyb v erodujúcich svahoch a miestach so vzácnou vegetáciou. Nezabúdajme, že na niektorých špecifických miestach je každá vegetácia vzácna. Aj tá mŕtva. Samozrejme, ak takým miestom prejdeme sami, prostredie by sa s našou prítomnosťou malo vysporiadať rýchlo. Problém je, ak ide o väčšie skupiny, alebo ak pohyb jednotlivca zanecháva viditeľné stopy. Tie môžu nabudúce prilákať aj iných ľudí.

Čo sa v takej situácii môže stať vidíme aj na klasických turistických chodníkoch, ktoré sú napríklad zahatené padnutým stromom, alebo sa uprostred nich zhromažďuje voda a tvorí blato. Akosi prirodzene sa snažíme hľadať obchádzky a často to po pár týždňoch vyzerá tak, že v mieste padnutého stromu je vychodený ďalší chodník; respektíve kaluž spôsobí, že v danom mieste je chodník trikrát tak široký, ako býval.

Ideálne by sme mali riešiť aj tieto dilemy, avšak chápem, že presviedčať niekoho, aby sa vydal cez hlboké blato… No, nie je to nič lákavé. Prinajmenšom však nechceme, aby sme takýmto spôsobom zasiahli ozaj neporušenú prírodu.

2. Nezdieľaj

Ďalšou nepísanou zásadou je neoznačovať na internete a sociálnych sieťach miesta, ktoré objavíš a nezdieľať ich presnú lokalizáciu. Tieto médiá majú úžasnú schopnosť rozšíriť tvoje príspevky tisíckam ľudí doslova v okamžiku. Je možné, že pomerne veľa z nich zatúži po rovnakom zážitku, či fotke. Miesto, ktoré si objavil(a) tak môže náhle získať popularitu, o ktorú nestálo.

Napadá mi jeden príklad, ktorý sa stal nedávno. Koncom roka 2020 sa v štáte Utah v USA uprostred šírej pustatiny z ničoho nič objavil záhadný monolit. Napriek všemožnej snahe úradov utajiť miesto, kde sa monolit nachádza, sa o pár hodín podarilo pár nadšencom vypátrať ho. Ak by tento monolit nezmizol rovnako záhadne, ako sa objavil, pravdepodobne by sem začali chodiť stovky a neskôr tisícky ľudí.

Možno by pre toľkých návštevníkov bolo treba vytýčiť turistický chodník, postaviť nové parkoviská, stánky s občerstvením a ako poznám Amíkov, do roka a do dňa by sa tam predávali tričká a šiltovky s monolitom.                

Z pomerne nezaujímavej pustatiny sa v okamžiku stalo svetoznáme miesto. A aj keď sa zdá byť mŕtve, určite tu napriek podmienkam žije vegetácia, mnoho mikroorganizmov, hmyzu, plazov a tak ďalej. Posledné, čo už v aj tak nehostinných podmienkach potrebujú je nával turistov.

Uchovaj aj GPX súbory zo svojich prechádzok len pre seba. Postráž si svoje miesta pre vlastné výlety, relax, meditáciu, či modlitbu. Neumožňuj ostatným obísť celý proces plánovania túry a prípravy. Poskytuješ im tým službu. Nehovoriac o tom, že raz možno na takých miestach už nebudeš viac sám/sama.

3. Ber si svoj odpad so sebou

O poslednej zásade už dokonca hovorí aj zákon. Každý je pri využívaní lesa povinný ho chrániť a nenarušovať lesné prostredie. V tomto prípade hovoríme konkrétne o znečisťovaní lesných pozemkov odpadmi. Zdá sa to byť tak samozrejmé, že je až ťažké uveriť, že realita je úplne iná.

A ťažko sa k tomu aj vyjadruje, pretože by sme sa hádam museli uchýliť až ku krajnému konštatovaniu: V našej spoločnosti asi zlyháva edukácia. Povedzme si teda pár dôvodov, prečo nie je dobré vyhodiť plastovú fľašu do húštiny, alebo strčiť obal od čokolády medzi skaly.

  1. väcšina nášho odpadu sú syntetické materiály, s ktorými príroda bojuje veľmi dlho. Pri mnohých vstupoch na náučné chodníky bývajú tabule, ktoré vám presne povedia, koľko trvá zápas s plechovkou, či ohorkom z cigarety.
  2. aj biologický odpad, pokiaľ ide napríklad o exotické ovocie, môže byť pre prostredie zbytočnou záťažou. Exotické ovocie sa v našich zemepisných šírkach rozkladá pomerne dlho.
  3. Odpad po potravinách, alebo zvyšky jedla lákajú zvieratá. Tie si samozrejme rady „uľahčia“ svoj život nájdením ohryzkov jabĺk. Zvieratá si rýchlo zvyknú na prítomnosť ľudí, po ktorých ostáva odpad. A to ich ohrozuje, pretože sa prestávajú správať prirodzene. Navyše, pokiaľ ide o jedlo, strácajú zábrany sa s človekom konfrontovať. Tvoj strach z toho, že v lese stretneš medveďa zoči-voči je v tomto prípade celkom relevantný.
  4. Estetické hľadisko. Nech sa na tú lesnú nádheru dívam tak, či onak, stále je nádhernejšia bez servítok po vysmrkanom nose.

Takže čo robiť s našim odpadom? Hlavne nešpekulovať a stále, keď je to možné, odniesť ho proste so sebou. Je ťažké uveriť tomu, že niesť plnú fľašu na kopec je v pohode, ale niesť ju prázdnu dole, kde ju odseparuješ je už nad tvoje sily.

A jasné, zabudol som, že biologický odpad netvoríme len tým, čo nezjeme, ale hlavne tým, čo zjeme. Priznávam, že toto je téma sama osebe. Ale vo všeobecnosti, vziať paličku a spraviť elegantnú jamku a potom to zahrabať nie je až taká nadpráca. Aj s papierom. Prípadne, ak to nie je nebezpečné, sa dá papier aj spáliť.

Na záver

To, že si cestu do lesa nachádza čoraz viac ľudí, je super! Ale zvyšuje sa šanca, že miesta, ktoré si tisíce rokov žijú svojim životom, sa zrazu musia vysporiadať s nadmerným výskytom istého živočíšneho druhu, alebo plechovkou od Paľkovho piva. Popísané zásady od nás tak veľa nechcú. Buďme preto zodpovední!