Ak chceš vyostriť svoje vnímanie, viac sa naučiť, užiť si každý deň a opäť dobre spať, začni červenou pilulkou.
Vyskúšal som desiatky sociálnych sietí. Sčasti boli predmetom mojej záverečnej práce, ale aby som sa celkom nevyhováral… Moje sociálne zručnosti bývali kedysi dosť chabé. Siete mi v tom poskytli veľkú barlu. Paradoxne v roku 2009, práve počas mojich štúdií, som uverejnil na svojom blogu krátky text. Pomenoval som ho „Modré tváre“. Znel asi takto:
Modré tváre z kaviarní, krčiem, lavičiek v parku, knižníc, či autobusov. Už ma netešia. Nevidieť im póry na nose, červené oči, žlté fúzy, jemnú pleť, veľké uši… Nestiahne vám hruď pri ich opätovanom pohľade, nepobavíte sa na krivých zuboch, nepošlete im len tak pohár vína… S rukami položenými plus-mínus (skôr mínus) vo výške srdca zatvárajú svoj životný priestor. Sú smrteľne modré.
„…ešte som netušil, že to je len slabý odvar toho, čo okolo seba vidím dnes, kedy sa už na plné ústa používa pojem digitálni zombíci.“
Mal som v tom čase obľúbenú kaviareň. Malá, voňavá, s galériou, na ktorú sa vychádzalo úzkymi drevenými a večne vŕzgajúcimi schodmi. Pod nimi bol učupený neveľký bar. Po všetkých stenách boli police so stovkami kníh a káva… Fantastická káva! Zvykol som tu tráviť skoré rána pred dlhými prednáškami, alebo aj neskoré večery po nich. Študoval som tu skriptá, čítal dennú tlač, viedol dlhé rozhovory s kamarátmi, či len tak počúval hudbu a díval sa okolo seba. Všetko, čo sa v takých kaviarňach robieva(lo).
Notebooky to jedného dňa zmenili. Vrava utíchla a ľudia mali modré tváre. Pri svetle z monitora dostávali neživú farbu. Miestnosť plná mátoh a ja medzi nimi – tiež nie celkom pri vedomí. Premkol ma čudný pocit. Vtedy som ešte netušil, že to je len slabý odvar toho, čo okolo seba vídam dnes, kedy sa už na plné ústa používa pojem digitálni zombíci.
Čo bolo potom? Ešte chvíľu som živil svoju dopamínovú hydru tými omamnými červenými číselkami na modrom pozadí a v roku 2016 som zrušil svoj profil na Facebooku. Bol to impulzívny a radikálny krok. Za jednu noc som vymazal všetky príspevky, tagy a následne som tam strávil poslednú polhodinu hľadaním linku na deaktiváciu účtu.
„… každým klikom na tlačidlo „zrušiť účet“ som sa cítil lepšie.“
Samozrejme, všimlo si to zopár mojich známych. Reakcie boli rôzne. Poväčšine ale vraveli, že mi to dlho nevydrží a vrátim sa. Lenže… Po pár týždňoch poslala moja prirodzená vzdorovitosť na smetisko aj Instagram, Google+, Whatsapp, Pinterest a ostatné „služby“. Nevedel som si to vysvetliť, ale každým klikom na tlačidlo „zrušiť účet“ som sa cítil lepšie. A bolo mi jasné, že to nie je iba afekt.
Konal som intuitívne a veľmi to neanalyzoval. Mal som však pár dobrých dôvodov. Časom a nepochybne aj sledovaním niektorých princípov minimalizmu mi zapadli do širšieho kontextu. Celé to vo mne opäť spustilo proces sebapoznania a prišli nové skúsenosti.
S tými by som sa v blogu rád podelil so všetkými, ktorí sa cítia ako mátohy s modrou tvárou. Alebo aj s tými, ktorí sa tak necítia, ale po zrelej úvahe si dokážu priznať, že nimi v skutočnosti sú. Vítam tých, ktorí majú podobnú skúsenosť ako ja za sebou. A som si úplne istý, že šťastne za sebou.
Vyskočili z rozbehnutého vlaku a pre svoj život a pohodu spravili veľmi prospešnú vec. Odpojili sa. Utiekli od života „len tak“ späť k všetkým myšlienkovým a pocitovým dobrodružstvám. V nich sa snažia dávať každému kroku význam. Aj nude, samote, či nepohodliu. Viac vnímajú, dokážu si užiť každý deň, veľa sa učia a dobre spia. A ty, pamätáš si to ešte?